Psychologička: Pri traumatizácii v detstve si obeť neraz osvojí videnie páchateľa (podcast Ľudskosť)
Vložit
- čas přidán 20. 09. 2023
- Tento týždeň Barbora Mareková pokračuje v rozhovore so psychologičkou a psychoterapeutkou Hanou Vojtovou. V prvej časti rozhovoru Hana vysvetlila, ako vzniká takzvané disociatívne prežívanie, ktoré je následkom traumatizácie v detstve. Ide o obranný mechanizmus, keď sa deti naučia odpájať sa od fyzických alebo aj psychických podnetov.
V dnešnej epizóde Hana vysvetľuje, ako terapeutky a terapeuti pomáhajú dospelým ľuďom takéto odpájanie sa uzdraviť.
“V psychotraumatológii sa vždy dívame na to, ako môže to, s čím človek prichádza, súvisieť s tým, čo zažil. A aké majú tie veci, ktoré zažil a nespracoval, teraz dôsledky,” vraví Hanka v podcaste.
“A keď toto začíname objavovať, tak sa aj u komplexnej posttraumatickej stresovej poruchy (CPTSP) a aj u disociatívnej poruche identity (DID) začína objavovať niečo ako problematické detstvo alebo vyrastanie - zväčša je to dysfunkčná rodina alebo týranie, zanedbávanie a niekedy aj sexuálne zneužívanie. U ľudí s DID to môže byť tak, že tieto veci mohli byť dokonca aj úplne zabudnuté a začínajú objavovať až v priebehu terapie. Alebo sa objavili pred terapiou, ale nejakým nečakaným spôsobom. Tie spomienky sú často uložené vo vrstvách, že najprv sa objavia tie, v uvodzovkách, najnevinnejšie, a až postupne sa dostávame k tým naozaj ťažkým zážitkom,” dodáva.
Hanka rozpráva o tom, ako sa diagnostikuje a lieči aj takzvaná disociatívna porucha identity (DID), ktorá je najzávažnejším následkom následkom traumatizácie v detstve, aký dnes poznáme.
Vysvetlí tiež, prečo si traumatické zážitky z detstva nemusíme pamäta, a ako vyzerá proces ich postupného odkrývania. Rozprávajú sa aj o takzvanej identifikácii s páchateľom - teda o tom, prečo máme my ľudia sklon brániť človeka, ktorý nám v detstve ubližoval a preberať jeho vysvetlenia a názory na to, čo sa dialo alebo deje.
Spomenuté v podcaste:
Trauma a disociace - Bolest vnitřního rozdělení (Hana Vojtová)
Hostka odporučila knihy:
Pema Chödrön (autorka) - všetky knihy a prednášky dostupné na internete
Ak máte pre nás spätnú väzbu, odkaz alebo nápad, napíšte nám na ludskost@sme.sk
Podcast Ľudskosť nájdete každý štvrtok aj na:
SME aplikácii: onelink.to/j4vrzy
Spotify: open.spotify.com/show/2vxNbh9...
Apple podcastoch: podcasts.apple.com/sk/podcast...
Google podcastoch: podcasts.google.com/feed/aHR0...
RSS: anchor.fm/s/56de9814/podcast/rss
Tvorbu podcastov môžete podporiť kúpou digitálneho predplatného SME.sk na www.sme.sk/predplatne
#ludskost #denniksme #trauma
Moc dekuji za tento rozhovor a i ten predchozi s paní Hankou Vojtovou. Velmi hezky s vaším průvodním slovem popsala DID a i důsledky traumatizace v dětství a jakym způsobem se projevují. Moc si vazim toho, když se odborník nebojí otevřeně a lidsky sdílet své cenné zkušenosti. Otevřelo mi to oči vůči některým mým zkusenostem jak z dětství, tak z terapie. Ještě více vnímám naléhavost pro preventivní akrivity pro rodiče, kterým se ve své praxi v rodinném centru věnujeme. Děkuji. ❤
Ja som relatívne skoro zistila, že moji rodičia sú problém a nie ja. Asi aj vďaka tomu, že som už počas strednej školy chodila k psychológom. Ale fakt, že moji rodičia na plnej čiare popreli, že by mohli mať na mňa akýkoľvek negatívny efekt, som brala ako dôkaz, že moje videnie sveta je správnejšie ako ich. Normálni rodičia by si predsa nejaké chyby priznali. Mali by obavy, či vždy konali správne.
Keď som ich obvinila z toho, že mi ublížili, hneď mi kázali, aby som im odpustila, že prechovávať zášť voči nim nie je zdravé ani prospešné, že oni by si také niečo voči svojim rodičom nikdy nedovolili, že rodičia vždy robia všetko len to najlepšie, čo vedia a aj oni predsa mali ťažké detstvo (takže pekne hybaj ľutovať nás, nie seba, nech môžeme pokračovať v tom, čo ti na nás vadí), že som vždy, aj počas detstva, mala možnosť robiť si čo chcem bez ohľadu na to čo si myslia (o čom som buď nevedela, alebo som nemala silu čeliť posmešným/odrádzajúcim/zneisťujúcim poznámkam, ale aj v tom prípade som vlastne len hlúpa 'autistka', ktorá robila len to, čo sa rodičom páčilo a s tým oni samozrejme tiež nič nemali), takže som si život pokazila sama a že každý dvadsaťročný človek nenávidí svojich rodičov a že ma to prejde, keď konečne zmúdriem.
Neviem, momentálne ich ľutujem, aký mizerný život vedú. Ale to neznamená, že s nimi chcem mať vzťah. Takže aj keby som im odpustila, oni by to tak aj tak nevnímali, pretože ich predstava odpustenia je, že k nim dobehnem s plačom a poviem im, že som sa strašne vo všetkom mýlila, presne ako povedali a že sú v skutočnosti veľmi dobrí rodičia, len som to nevedela oceniť. A to sa jednoducho nestane, pretože to tak nie je.
Choré hlavy. Zlí a zvrátení ľudia
Presne ako moji rodičia, su rovnako zvráteny. Ja si neiem predstavyť, že by som sa ja takto správala k svojim deťom a to som určite narobila kopec chyb pri vychove.Si spominam, že ked moje deti boli male a ja som im stale hovorila, ako velmi ich lubim , tak moja mama mi za to vynadala a povedala, že take niečo normálny ludia nerobia. Dnes už viem, že je to zvrátene a chore a u vás je to rovnake...vážte si samu seba a tešte sa z toho, že nie ste ako oni.
Vynikajúci rozhovor, dakujem zan .-)
Moc děkuji, kniha Trauma a disociace je skvela, pomohla mi v terapii
Som ťažko chora, ale tomu sa poji aj vela psychickych problemov.Ale namám depresiu, a mam stale chuť žiť.Myslim si že som dosť inteligentna a sčitana( hlavne ked sa jedna o psychologiu človeka )bola som u psychologičky, ale ta nejavila záujem, lebo nemám dapresiu , alebo očivydnu poruchu osobnosti. Môj problem sa tiahne od môjho dedstva a myslim, že velky a hlavny problem maju na tom moji rodičia ( neustale ponižovaie, vyvyšovanie sa, od mala starostlivosť o môjho mladšieho surodenca-od 4 rokov , detstvo uplne bez lasky, pocitu bezpečia, žiadne mile slovo, nikdy som nepočule mileho slova , neustále znevažovanie.....) vdaka vám som pochopila vela veci, ktore si ž teraz dokážem vysvetliž a chápem , čo sa to vlastne so mnpou deje.Mám posit že mam posttraumaricku poruchu (neviem sa z ničoho tešiť, necitim sa dostatočná , pri vykonavani činnosti zrazu neviem ako som sa k tomu sostala, alebo sa niekde ocitla, nezmyselny strach z niečoho...)Rada by som vedele, čo musim urobiťm aby som bola hodná toho, aj ked nemam depresiu, aby videl psycholog, že potrebujem pomoc (ktoru hladam sama na internete, a musim a snažim sa si pomôcť sama a neviem z toho von a viem, že ja sama na to nestačim, aj ked velmi chcem.Dakujem.
odporúčam skúsiť metódu Životné mapy. Je veľmi účinná
Dakujem, pozrela som si to na internete, ale nie je to ore mňa.Nakolko žijem v Nemecku a som velmi ťažko chorá, celu pravu stranu mam nefunkčnu a som bez rovnováhy.Potrebovala by som nejaku techniku, čo by som mohla použivať aj sama a bola by učinná.Lebo na to aby som použivala techniku,, životne mapy,,, potrebujem psychologa....ale ja takuto možnosť bohužial nemám.Skusila som to, ale psychoologička povedala, že ked nemám depresiu, alebo niečo take, ma nemôže zobrať.Ja musim žiť nadalej s mojim narcistickym mužom( má silne narcisticku matku )Rozvod, ani niečo podobne nepripada do uvahy nakolko by som to telesne nezvládla a ja by som rada ešte žila.Nemáte niečo, čo by som mohla použiť a sama praktikovať, aby som sa dokázala ochrániť.Moje deti bohužial žiju v USA a v UK. Bola by som vdačna za radu.@@mariahudacova6646
🌬️🩵