Marta Györiová (*1947): obaja rodičia prišli v koncentráku o svoje rodiny
Vložit
- čas přidán 3. 05. 2023
- Narodila sa 10. apríla 1947 v Košiciach rodičom, ktorí obaja prežili koncentračný tábor. Celá rodina matky Ley Kupferstienovej (židovské meno Lea Bat Mešulam Fisch), neskôr Grossmanovej, a otca Michala Grossmana (žid. meno Mechl Ben Isruel), bola zavraždená v koncentračných táboroch. Martina matka bola umiestnená v Tehelni s celou rodinou a mala tiež vytetované číslo A 9944. Otec nebol označený číslom.
Po návrate z koncentračných táborov sa títo dvaja ľudia stretli a založili si novú rodinu, ktorej potomkovia sú Marta (židovské meno Miriam Rajze Bat Lea) a jej brat Alexander (židovské meno Isruel Ben Mechl). Obaja rodičia pochádzali zo silne veriacich židovských rodín, ktorých po návrate z koncentráku bolo v Košiciach okolo tridsať.
Aj napriek zlým zážitkom z vojny ostala rodina Grossmanovcov veľmi pobožnou. Zmieňuje sa o tom hlavne preto, lebo množstvo židovských rodín, ktorým sa podarilo prežiť koncentračné tábory, odmietalo ďalej veriť v Boha, ktorý ich opustil, keď ho najviac potrebovali. Rodičia Marty tvrdili, že viera je v nich, a teda sa jej nemienili vzdať. Avšak vyznávanie ich náboženstva bolo v tej dobe veľmi ťažké. Hovoríme o päťdesiatych rokoch minulého storočia, ktoré predstavovali ťažké časy po prebratí moci komunistickou stranou, sprevádzané vykonštruovanými politickými procesmi. Ak chcela jej mama v piatkový večer zapáliť sviečky, museli stiahnuť všetky rolety, aby ich náhodou niekto neudal. Ani nie v otcovi, ale v mamke pretrvával stále obrovský strach.
Marta má z mladosti aj veľmi smutné spomienky. So slzami v očiach spomína na momenty, keď bola na bohoslužbách v synagóge na Puškinovej ulici v Košiciach. Najmä zo ženskej galérie sa pri modlitbe Mazkir ozýval strašný plač, kvílenie a vzlykanie, ktoré sa rozliehalo celou synagógou. „To sa slovami nedá opísať.“ Dcéry, matky, sestry a manželky sa nevedeli zmieriť so stratou svojich najbližších, ktorí zahynuli počas holokaustu.
Aj v súčasnej dobe, kedy by sa už človek nemal stretnúť s prejavmi antisemitizmu, sa s nimi, žiaľ, stretáva. Podľa Marty je kameňom úrazu nevedomosť mladých ľudí.
„Antisemitizmus tu bol, je a, žiaľ, aj bude!” Je prítomný všade a nedá sa tomu zabrániť.
kamera a strih: Dominik Janovský, réžia: Sandra Polovková
💶 Krátky film vznikol v rámci projektu s názvom HISTORY DEFINES OUR FUTURE. Realizovaný je v rámci programu “Podnikanie v oblasti kultúry, kultúrne dedičstvo a kultúrna spolupráca” spolufinancovaného z finančného mechanizmu Európskeho hospodárskeho priestoru 2014-2021 a štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Správcom programu je Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie Slovenskej republiky.
Nejsem židovské viry,ale moji rodiče i prarodiče nás vedli k tomu že jsou všichni lidé si rovní. Jako 14 leta,v roce 1986, jsme s vedoucím filatelistického kroužku, navštívili koncentrační tábor v Osvětimi 😢. Zapálili svíčky, položili květiny. Všichni plakali,bez rozdílu věku, pohlaví, nikdo slzy neskrýval. Bylo to hodně hodně emotivní. Spousta souvislosti mi dosla postupně casem, věkem, kdy jsem si načetla a poslechla ,, zážitky,, přeživších. Mohu jen říct smekám!! Tolik lidiček 😢😢 zemrelo! A to jen že zamindrákovaný neuznaný uřvaný mazal, si honil ego!
Velmi vás obdivuji, paní Martičko🌹. Přeji Vám a Vašim blízkým hodně štěstí zdraví a dny s lidmi, kteří vyzařují pohodu. Lenka a spol
Dakujeme za rozhovor, veľa zdravia, Božieho požehnania 🙏
Klobúk dole pred pani Martou že sa o tieto skúsenosti s nami podelila
Baruch HaShem, pani Marta, teším sa na online s Vami a Komárno, Budapest, shalom, chayah Hirsch, children
Strašné je mi ľúto čím si niektorí ľudia museli prejsť...nikdy by som nikoho neodsudzovala len preto že je inej viery....je to len viera ...každý človek je len z mäsa a kostí ...všetci sme len ľudia ....
Mam bryle ale ten mini text vo videu vo strihoch som rád že prectem...😊
Deti na ZŠ by mali povinne chodiť na takto zamerané prednášky či besedy
Náboženstvo sa do 89. roku v škole nevyučovalo! Taký predmet nebol, ak, tak to iba zisťovali a nahlasovali učitelia u svojich žiakov (a nahlasovali riaditeľovi, ktorí to hlásil vyššie)! Deti chodili na náboženstvo mimo školy.